Stalo sa

Stalo sa Ukážka z textu „Povedz tvojim chlapcom, aby necikali hocikde do kríkov. Ak musia, nech zabehnú za tamten zarastený kopček. Je tam WC.“ „V lese WC?!“ vybehlo zo mňa neveriacky. Šiel som sa presvedčiť osobne. Za kopčekom a čiastočne zakopaný v zemi naozaj stál drevený domček, ktorý svojou architektúrou a veľkosťou zapadol prirodzene do lesného prostredia. Pravý šok a prekvapenie ma však čakali v interiéri. Bolo to moderné zariadenie v prevádzkyschopnom stave. Nechýbala jediná kľučka, žiadne zrkadlo nebolo rozbité. Ani okno. Všade bolo mydlo a dostatok toaletného papiera (hodilo by sa zobrať ho na spiatočnú cestu...). A ako konštatovali moji chlapci, podľa nosa by si ho veru nenašiel. Jedného dňa, keď už bol vytýčený termín pojednávania, zavolal mi advokát, aby som v nedeľu prišiel dopoludnia o jedenástej do kaviarne. Na kávu a koňak. Prišiel som a advokát ma priviedol k veľkému stolu, kde sedelo viac pánov. Tiež advokátov. Potom sa ten náš zdvihol a presunul sa k ďalšiemu, podobne veľkému stolu. Tam sedeli sudcovia. Keď sa vracal, obišiel ďalší veľký stôl. Tam si neprisadol len vysvetlil: „Tam sedia prokurátori. Tých však dnes nepotrebujeme.“ Keď na druhý deň do pojednávacej miestnosti vstúpil sudca, pochopil som. Bol to ten pán, s ktorým náš advokát v nedeľu popíjal koňak. Podľa svedectiev niektorých prítomných ma sovietski súdruhovia zdvihli spopod stola a s patričnou pietou odniesli do mojej chatky. V hodinových intervaloch sa striedali pri mojej posteli a kontrolovali fungovanie dôležitých životných funkcií. Raz som sa pritom prebudil na rachot rozbitého zrkadla v kúpeľni. Nerozbil som ho ja, ale vedúci sovietskej skupiny. Keď sa dorážal mojou vodou po holení, značky Pitralon.