Zmena skupenstva

Dianišková v novej zbierke v ozvláštňujúcich stratégiách znevýznamňuje druhovo ľudské. Je záznamom hlasu prírody, človek je provokujúco vyzátvorkovaný. Táto neprítomnosť človeka naznačuje jeho historické zlyhávanie. Na scénu s apokalyptickými freskami vstupuje príroda vo všemožných podobách. Ide o vonkajškovo mierne bizarnú morfológiu. Bytie vedomia je odrazu celkom iné. Duch, jeho hlas, ktorý opustil človeka, sa presídľuje do živej i neživej prírody. S človekom mizne zároveň svetlo a empiricky temný tieň racionalizmu. Včlenenie do prírodného je hlboké, autorka zachádza vo výpravách do „neľudského“ (prírodného) ďalej ako Haugová alebo Luka. Básnický text tu má podobu svojskej mytológie.