Polnočné slnko recenzia

Sedemdesiate roky, ďaleký sever Nórska, opustená dedina Kasund. Jej obyvatelia sú laestadiáni, členovia náboženskej sekty, ktorá zväzuje ich životy prísnymi pravidlami. Jedného dňa ich pokoj naruší cudzinec Ulf. Tvrdí, že prišiel loviť vtáky. Na lovca však nevyzerá, dokonca nemá ani pušku. Nikomu nechce prezradiť, že jedinou korisťou, ktorú tu chcú uloviť, je on sám. Zradil totiž Rybára, najväčšieho zločinca v Osle. Netuší, na ktorej strane budú stáť miestni a či mu pomôžu zbaviť sa skutočného lovca. Medzi ním a jeho osudom stojí len ovdovená matka Lea a jej syn Kurt. Polnočné slnko nikdy nezapadá a Rybárovi muži sa blížia... Kráľ severských krimi románov a najžiadanejší autor tohto žánru v súčasnosti k Polnočnému slnku napísal: „Opisy Finnmarku, čo je pomerne neznáme územie aj pre Nórov, som čerpal čiastočne z mojich vlastných skúseností počas cestovania a pobytu v danej provincii v sedemdesiatych a začiatkom osemdesiatych rokoch 20. stor., ale sčasti aj zo zdrojov od iných ľudí zaoberajúcich sa kultúrou Sámov, vrátane Oyvinda Eggena, ktorý láskavo súhlasil s použitím niektorých častí z jeho dizertačnej práce o laestadiánstve.“