Posledný svedok recenzia

Juraj Droba prichádza do rodnej Kotlinky. Je to už päťdesiat rokov... Priehrada, vodná nádrž... Zatopiť! Namiesto rodného domu čnejú len spomienky. Mocné, pevné zakorenené, tie nemožno zbúrať ani vyrvať, a najmä tú jednu – na syna... „Prečo sme zavčasu, pred rokmi, neprišli do Kotlinky, do studenej izby, aby sme ju znovu vyhriali? Aby sme jeden druhého podporili... aby sme odtiaľ mohli odchádzať s vedomím, že pri obrane Kotlinky treba pamätať aj na obranu rodného domu a že syna treba tvrdo a bez okolkov brániť.... nájsť zatajovanú pravdu....“ Román predstavuje širokú panorámu zrelej prózy – vyznania. Je to próza bilancia, sebareflexia človeka, spisovateľa i reflexia doby, v ktorej autorský rozprávač vyrastal, dospieval, pôsobil.